báť sa je taký zaujímavý orgán,,, taká guľka strachu... v ktorej sa syntetizuje všetko možné.. všetko, človek nevie nikdy, čoho sa má báť..ak vie, tak to už nevychádza zo strachu...ale niečo naozaj zlé. lebo inakedy sa mieša túžba s nevierou a so starostlivosťou o zväčša svoj...biedny...život....veď zabaliť si život..naozaj jedna z najcennejších vecí, čo v nekonečne máme ...do bezpečia, tukového vankúšika..nie je zlé...veď je to asi ja jedna z primárnych vecí, strachom budovaný postoj k nemu...
a predsa je niekdy ..nevedno kým a kedy ..vyrezaný...snáď..lebo ťažko vysvetliť niektoré veci, ktoré človek robí...alebo aj ľahko...náročnosť je to, čo ženie niekam..ďaleko...do malinových diaľok akoby..kam sa ťažko dostať s tou guľkou..ktorá stále a stále mení farby..cesty, sny a činy na nejaké možno neformné útvary..a potom..nie je to všetko iba plastelína...? taká hendá, akou sme kedysi modelovali v zuške,,lebo sa všetky farby zmiešali dokopy...
a ak je vyrezané, je to niečo, čo môžu ostatní ...hľadieť a nevidieť, chcieť a nemať a pýtať sa bez odpovede, piecť koláč mrazom a fúkať zo zašitými ústami, veci sa dejú tak, ako by ste boli jednou z nich,,,pozorovateľ ste, ktorého nik nevidí?ho, lenže..ste časťou tak tesnou, tak blízkou,,,že môžete vidieť z každej bytosti vyletúvať malé oranžové guľky, ktoré žiaria tak silno, že sa divíte s veľkou vierou, tráva je potorm zelenšia..viac viac, lebo tie žarivé gule žiaria tak inak, že tráva je čudne viac trávou,chlpy sú chlpatejšie a nohy nohatejšie...a pri tom obloha modrejšia a oblaky ružovšie...a ony stále stúpaju a stúpajú..a ľutujete, že vaša guľa neostala vo vás, aby ste mohli ísť hore s ňou...a pri tom..z tých žiariacich vecí pramení fantázia ľudstva, a všetkého živého, ktorá môže viesť nenormálne do záhuby..a pri tom ide len o vyjdenie z obalu, ako keď konečne oprášiť idete starý krištáľový svietnik, ktorý prišiel sláviť tvaše manželstvo...a roky bol v skrini zaobalený..aby konečne zasvietil---..o pol storočia neskôr v nejakom zaprášenom depozitári..??? veď a zasvietiť chce každý...ale nie každý môže, che a ani nevie o tom, že sa to dá...lebo vtedy sa rozsvecujú aj všetci naokolo...a ak jest len sám človek a nejaký ďalší podobní, tak sa to nemôže byť..skôr je to ako s čiernou dierou....ktorá začierni všetko...
a potom svetielka neukážu ani srnca kúsok vedľa, hneď pri členku idúcu líšku a skáčuce sŕňatá...ani zákernicu a kobylku vyrážajúcu viečko....rodinku medveďov a majestát s ostrohami - plápolajúceho jeleňa. ani nič..vtedy utekajú aj ruže aj ľubovník...a po ceste ani stopa
snáď anjel strážca..je rád ...možno...a sú ľudia, ktorý ho dávno odohnali..alebo naozaj neviem, lebo ja..nie som anjel, ale keby som bola..neviem...a to je naozaj smutné a každý by sa mal pomodliť za takého človekav nebezpeči..naozajstnom.
