..totiž pukali kúsky pokosenej ďateliny, úplne..prásk prásk...zarávali sa do kože a aj hlbšie..do kosti podopierajúcej niečo iné, ako kožu a všetko ostatné...presne to iné...a potom hneď vedľa úplne ostrá hrana...a vysoká vysokááá ďatelina číslo 2..úplne kvitne kvetmi všetkých farieb vo fialovej a bielej ale ružovej..ťažko.....a bližšie v nej milióny lienok, a paskových bzôch aj so včelami čmeľmi chrobákmi ďalšími...harmanček, mrkvy a všetko ďalšie, na čo chémia nestačili..alebo bola až príliš dobrá...ach....a úplne, ejdiné čo sa nehýbalo..zdanlivo..bola tá mŕtva ďatelina..ktorá hnala..výhonky!!!...a slnko...čudne vyfarbené..aspoň v tej slepote sa nevidelo nič....a ísť stále ďalej, kam ani sa nechce...ale aj chce, leno tam nik nebol..len líšky, volauky, trnky, a..iné..hmm...a potom skrz prachy a prahy k pokladu...a žiaril ako ozajstný poklad!! za hustým želé? no hej...a všade v tom želé boli malé svietace živôtíky..úplne nerušené čímkoľvek...snáď vznikali práve vtedy ďalšie a ďalšie a ďalšie pokaldíky...leno naozaj..slnko robí poklady ako na bežiaacom voze....zo všetkého je v momente ďalšie slnko...a pri tom úplne iné...a moment, kedy samo znova zasvieti..veď aké dobré!!!! a zrazu odtiaľ utekal malý srňací (trnkovýýý haaha) chvost..a v tej rozpokladnenej ďateline..sa dal nakaziť...a v kopci a v ďateline ...tej živej samou sebou..šla všade..pod sukňu a nie nie preč...a všade..v každom oku..júj. veď..v každom póre a pri tom....hm..
bočiť potom späť....ku kosbe a tam motýle motýle motýle..nevedno aké..ale ..aj 6 sa hrali..a všade okolo...ako vlastná svätožiara...dokola dokola...vlastne ani nie dokola....slučky...ako keď sa v detstve na pracvnom vyšívali obrúsky...a take bežovo čirno bežovo červeno oranžové... velikánske buriny.,,,,...a keď ožila sukňa? no koniec!! ako cesta, prach, prah, farba a úplne všetko...dostalo..šťavu nie..nik nevie asi čo..ale ...to ani necítiť...len badať
a potom kto čo ako ..žije viac? ja to neviem.